Cuzco
Vcera vecer sme nastupili na dalsiu "veselu" jazdu autobusom - nastastie to bola ostatna utrapa tohoto typu. Odhliadnuc od toho, ze sme mali krasny vyhlad na nocne peruanske cesty, kedze sme sedeli vpredu hore, tak ta cesta nebola nic moc. Konecne som pochopil, ze ani busy v Peru nemaju namontovane kurenie takze klimaticke pomery v buse boli na urovni doby ladovej. Vedla nas sa usalasila skupinka izraelskych cestovatelov (kolegovia z CKM vedia ako mi srdce zaplesalo). Tinka sa svihla do spacaku aby tak prekonala nastrahy pocasia v buse ale mne sa to nedalo kedze moje chrome koleno sa zas ozvalo a snazil som sa mat vystretu nohu. Lenze nejak nebolo kde. Takze som uchytkom oka pozoroval cez ulicku sediaceho a dredmi opleteneho izraelskeho chlapika a ked som zistil, ze zadriemal, drzo som si vystrel nohu az pred jeho ksicht. Toto sa opakovalo celu noc v pravidelnych intervaloch.
Este som mal v noci zazitok s weckom. Niekedy nad ranom som uz citil, ze navsteva tohoto prepotrebneho zariadenia je mimoriadne potrebna a tak som sa vydal do utrob autobusu, v ktorom bola totalna tma. Zisiel som dolu po schodoch a nahmatal som jedine dvere, ktore som s tazkostami ale predsa otvoril. Opatrne som nakukol dnu nevediac ci sa skutocne jedna o WC alebo ci tam nedajboze spi druhy vodic. Tomu by sa iste nepacilo keby som ho o.... Dnu bola uplna tma a zrazu sme presli okolo nejakeho zdroja svetla, ktory na sekundu osvetlil celu miestnost. Zlakol som sa kedze som uvidel postavu pozerajucu sa na mna. Az pri druhom zablesku mi doslo, ze sa jedna o zrkadlo. V miestnosti to dost hucalo takze som sa bal stupit na podlahu aby som nedajboze nohou neskoncil v nejakej mechanickej casti vozidla. Prehmatal som vsetky steny aby som zistil, ze v miestnosti sa nenachadza ani vypinac a ani svetlo. Tak som pockal kym zasa nepojdeme okolo nejakeho zdroja svetla a pozorne som sa dival pred seba na zem. Huraa! Po chvili sa na sekundu predo mnou zjavilo nejake stare umyvadlo a o kusok dalej zachodova misa. Dalej to uz bola otazka mojej statocnosti kedy som sa hlavou opieral o strop aby som udrzal rovnovahu a mohol si tak ulavit. Obislo sa to napokon bez ujmy na zdravi ale zanechalo to vo mne hlboku traumu.
Cesta do Cuzca je inac perfektna, naozaj kvalitna vo vybornom stave a na vysokej urovni co vysvetluje preco vodici po nej jazdia ako sialenci. Prevaznu cas noci som musel mat zatvorene oci aby som nevidel, co sa deje pred nami ale dalo sa to tusit podla zvukov skripajucich pneumatik a podla pohybov autobusu, ktore napadne pripominali pohyby clna na rozburenom mori.
Nakoniec sme do Cuzca dorazili, ako hovoria moji rodicia, bez straty kvetinky a stvrtej rano sme sa ocitli na autobusovej stanici. Ujo, ktory mal na starosti vydavanie batoziny bol asi taky prijemny ako kazdy ked ho rano zobudite a chilu sa este snazil z batozinoveho priestoru tie vaky vyberat ale potom zjavne jednemu stojacemu mladikovi povedal, ze ked chce mat svoj vak, tak musi povyberat aj tie ostatne. Chlapcovi neostavalo nic ine, len zobrat taku dlhu tyc s hakom na konci, ktora tam bola na tento ucel pripravena a hakom postupne zachytit vsetky batoziny a vytiahnut ich z utrob batozinoveho priestoru. Jeho vak bol niekde na konci takze tuto milu sluzbu nechtiac preukazal takmer vsetkym cestujucim.
Hned ako sme sa dostali k vakom, sa nam prihovoril taxikar a ani neviem ako, uz sme sedeli v aute a o chvilu sme zastali pred hotelom Centurion. Tma, vsade zamknue. Nastastie tam bol zvoncek, tak som zazvonil. Ujovi recepcnemu, ktoreho sme zobudili ale napriek tomu sa k nam spraval celkom milo, sme vysvetlili, ze sme dosli sice necakane skoro ale ze by sme boli radi keby nas uz teraz ubytoval. Ujo nakoniec zistil, ze jedna (aj ked trojlozkova) izba je volna a dal nam kluce. Potom sme vysli do izby a naviac sa napamatam.
Zobudil som sa tusim o deviatej. Hned sme sa vybrali na zeleznicnu stanicu, vyzdvihnut si listky na vlak do Aguas Calientes, co je miesto odkial sa vyraza na Machu Picchu. Listky sme mali zarezervovane uz z domu takze sme sa nemuseli ponahlat ale museli sme si ich vyzdvihnut den pred odchodom.
V Cuzcu su dve zeleznicne stanice. Zjednodusene povedane, na jednej sa listky na vlak k Machu Picchu kupuju a z druhej (ktora je na opacnej strane mesta) vlaky k Macchu Picchu odchadzaju. Zaujimave... Teda iste to nepotesi lusi, ktori si kupuju listky a planuju v ten isty den vycestovat ale nam to mohlo byt jedno kedze cestujeme az zajtra.
Po uspesnom ziskani listkov nasledovalo hladanie miesta na ranajky ale vo vacine podnikov mali ranajky len na jedalnom listku. nakoniec sme ale na malom sympatickom namesti nasli zopar stolov pod arkadami a tam sme si dali nieco pod zub. Samozrejme nesmel chybat dzus z cerstveho ovocia, ktory bol ako vzdy supeeer. Obsluha bola trochu dezorientovana a nezorganizovana ale dalo sa. Zistili sme ale, ze v tak brutalne komercnom a turistami prepchatom meste ako je Cuzco sa neoplati sediet vonku pod sirim nebom pretoze sme nase ranajky absolvovali tak, ze za kazdym sustom sme niekomu odpovedali "No, gracias". Raz to bol mladik predavajuci krasne obrazy (no kde natrepem do batohu obraz ?), inokedy slecny predavajuce sperky, potom tetuska ponukajuca babiky a tak to slo dookola. Cele to podfarbovalo zurive trubenie taxikarov kedze sme sa nachadzali takmer uprostred dopravnej zapchy. Romantika jak svina.
Po ranajkach sme sa pobrali na velkolepe namestie Plaza de Armas, ktoremu dominuje uchvatna katedrala a zboku panuramu dotvara Iglesia La Compania. Zvysok namestia lemuju malebne domy s krasnymi balkonmi. Inac, balkony su tu fakt uchvatne. Kazdy jeden vyrezavany s majstrovskou zrucnostou. Zabavne je, ze z takmer kazdeho balkona veje mestska zastava Cuzca, ktora ma podobu duhy. V sprievodcovi LonelyPlanet som sa docital, ze otcovia mesta maju s touto zastavou uz dlhsie starosti pretoze vyzera uplne rovnako ako zastava, ktorou sa vo svete oznacuju podniky pre gayov a lesbicky. A preto zrejme dochadza k roznym komickym situaciam ked napr. takato zastava visi nad klastorom... Takze radni pani uvazuju vraj o zmene zastavy...
Na namesti Plaza de Armas bolo plno. Fakt plno. Blizi sa velkolepy Incky sviatok, ktory vypukne za 4 dni a uz teraz sa v meste organizuju rozne sprievodne podujatia. Dnes to bola prehliadka roznych skol v radicnych kostymoch a trvala dost dlho. Nakoniec to vyhrali deticky zo skoly Rosario a bolo dojimave s akou obrovskou radostou sa po vypocuti vysledkov z tribuny obijmali a vyskali. Takze Plaza de Armas sme zatial nechali tak kedze sa tam nedalo pohnut a sli sme bludit prepchatymi ulicami a ulickami Cuzca. Ti Spanieli sa museli strasne bat Inkov a ich nabozenstva pretoze na kazdom kroku vystavali uchvatne chramy, ktore vyrazaju dych a maju cloveka dostat do pocitu, ze je uplne male nezanedbatelne nic oproti nabozenstvu, ktore Spanieli priviezli.
Ked stojite pred kostolom ci katedralou, fakt mate pocit, ze zvonica sa tyci do neba a ze vsetko je velkolepe. Ale nie je to vobec nic oporti tomu, co clovek uvidi ked vojde dnu. Ked sme vosli do obrovitanskej katedraly, ktora sa sklada z troch akoby samostatnych lodi s troma oltarmi tak nas po chvili zacali boliet oci. Kaplnky a steny ovesane zlatom a striebrom, ze by to hadam na rok uzivilo celu Afriku. V kazdej nejaky svaty v uzasnom odeve. Oni tu maju taky zvyk, obliekat svatych do prepychovych latok vysivanych zlatom a striebrom a tieto saty aj menia. Na jednej strane to posobi zaujimavo ale na druhej strane sme sa zamyslali nad tym, ze chudat Kristus, ktory je vzorom pokania, pokory a striedmosti sa na oltari vynima v tak luxusnych satach, ze keby to videla Madonna (spevacka) asi by Gucciho dobila kabelkou, ze to nemala ona ako prva. Niektori svati posobia trochu ako kovboji a maju aj take klobuky a chudatko Panenka Maria niekedy vyzera ako luxusny model Barbie. Napriek tomu, ze je to na nas vkus prehnane prezdobene, je to nadhera a posobi to naozaj uzasne.
Asi ako kazdeho navstevnika, aj nas zaujal velky obraz Posledna vecera, kde pred Jezisom na tacke s otrcenymi paprckami lezi morca. (Inak tu je to v restauraciach bezna vec a napriek snahe niekolkych individui oznamujeme, ze sme ho neochutnali a ani tak nemienime urobit - dufam Zuzankka, ze u Teba mame za to male bezvyznamne plus)
Vychutnali sme si aj navstevu malickeho parroquia San Blas, kde sme boli uplne sami a nemohli sme sa vynadivat na udajne najkrajsiu vyrezavanu drevenu kazatelnicu v Amerike. Neviem posudit ci je najkrajsia ale za seba mozem povedat, ze to bol uchvatny pohlad a zamyslal som sa nad tym ako sa niekomu mohlo chciet toto urobit. Samozrejme moje myslienky su prizemne, pretoze ako hovori legenda, kazatelnicu vyrezal z vdaky neznamy Indian, ktory sa vyliecil zo smrtelnej choroby. Na vrchu kazatelnice sa udajne nachadza jeho lebka. Tu sme videli ale ci je jeho, to netusime.
Kedze duchovnych zazitkov je tu na kazdom kroku nadostac, vyvazili sme to navstevou cenralneho trhu. Nevybrali sme sa na typicky turisticky rh ale na domaci kde tetusky predavaju ovocie, ktore sme v zivote nevideli a kde hned pri vchode panicka ponuka zive zaby a hned pri lavori, v ktorom su umiestnene sa nachadzaju uz stiahnute z koze a pripravene na spracovanie (alebo rovno na konzumaciu - pre fanusikov sushi). Zaplava kvetov a kadejakych potravin i domacich potrieb a samozrejme satstva. Prechadzali sme okolo stankov so satami, kde pred takmer kazdym z nich sedela prikrcena testuska a zmurila oci v tom sere nad staruckym sijacim strojom znacky Singer.
Samozrejme neodolali sme a co to sme nakupili. Aby tete Liptakovej nebolo luto, ze ja nemam taku peknu ciapku ako Tinka, hned som si jednu kupil a ak bude na Machu Picchu kosa tak sa zrejme na fotkach objavim uz v tomto novom modeli z Alpaky.
Vzhladom k narocnej noci a k skutocnosti, ze zajtra vstavame tusim o stvtej kedze vlak do Aguas Calientes odchadza dost skoro, nas dnes caka uz len vecera a oddych.
este na zaver by som neznamej osobe rad objasnil, preco sme do nasho programu nezaradili Tihuanaco. Nuz preto, ze v Juznej Amerike je tisice nadhernych a zaujimavych miest a vtrepat ich do troch tyzdnov je nemozne. Malou nahradou za tento aymarsky skvost nam bolo pohrabisko v Sillustani. Samozrejme keby si tuto otazku polozil ktoremukolvek cestovatelovi, ktoreho sme tu stretli tak jeho odpoved by asi znela "hi, zabudol som, skocim tam na buduci tyzden". My sme tu totiz ako jedni z mala trapkov, ktori necestuju rok v kuse ale len tri tyzdne. Takze tak.
Komentáře
Přehled komentářů
dohanam zase citanie...naozaj cestujete rychlejsie ako stihame poniektori citat...tiez tam maju dni iba 24h? ;-)
fotky su krasne ,vy tiez ;-)..len velmi ladite do siva v porovnani s neskutocne pestrofarebnymi ...ostatnymi prvkami ... ale chapem siva je vdacna ;-)))
drzte saaaaa!!!!
Cusco
(Neznama osoba, 21. 6. 2007 9:23)
Najprv dakujem za vysvetlenie, je mi to jasne :o)
A slubte mi, ze si vychutnate mystiku Machu Picchu, neponahlajte sa nikam, bude to stat urcite za to .o)
ste lepší
(magočka9, 21. 6. 2007 7:17)nezapriete, že ste Slováci - čo iní robia rok, vy stíhate za tri týždne /"skoro" ako by povedal maťko/;to koleno nech sa umúdri a nech nekazí finiš dobrodružstiev- čo radiť - natierať, natierať,natierať a viazať, viazať, viazať; bola by ešte jedna rada - šetriť, šetriť, šetriť, ale v tomto prípade asi neprichádza do úvahy; šetriť sa bude po návrate - možno aj intenzívne liečiť u felčiara; ale koniec s kuvikaním - pozbierajte posledné sily a vstrebávajte krásu, nové chute, nové stretnutia, aby ste nám neochudobnili zostávajúce stránky "nášho" denníka.
..krasna krasa...
(yorkiegirl, 22. 6. 2007 0:37)