O pol druhej nad ránom naše lietadlo začalo pomaly klesať a keď sa predralo cez oblaky, rozprestrel sa pod nami akoby miniatúrny svet plný tisícok malých svetielok svietiacich či blikajúcich rôznymi farbami a rôznou intenzitou. Nikdy som nebol v New Yorku ale pri pohľade zhora na Rio de Janeiro mi napadlo rovnaké prirovnanie ako sa používa práve pre Big Apple - Mesto, ktoré nikdy nespí.

Bezbolestne a v celku sme dosadli na zem a pomaly sme sa vysúkali z lietadla. Čakala nás obligátna imigračná kontrola, ktorú zabezpečovalo zopár ospalých chlapov. Batožina došla bez ujmy a tak sme naložili vozík batohmi a pobrali sa k východu kde sme s napätím očakávali niekoho, koho nám poslala Ľudka aby nás autom vyzdvihol na letisku a odviezol do hotela v túto nechutne rannú hodinu. S úľavou sme zistili, že jeden z pánov drží v ruke tabuľku, na ktorej je naškrabané moje meno a tak sme sa s ním zvítali a zamierili spolu s ním na veľké podzemné parkovisko. Ujo šofér bol na počudovanie v dobrej nálade a pískal si nám neznámu melódiu zatiaľ čo nakladal naše batohy do auta. Potom nás čakala vyše pol hodinová cesta autom najskôr priemyselnou zónou, potom kadejakými nadjazdmi a potom cez pobrežnú časť mesta. Zaujali nás v pravidelných intervaloch pri ceste odstavené policajné autá so zapnutými majákmi, vedľa ktorých stál takmer v pozore uniformovaný policajt s palcom na spúšti samopalu. Spomenul som si na článok v jednom z čísel National Geographic, kde favely v Rio de Janeiro opisovali ako vojnovú zónu. Nič navôkol okrem tých policajných áut ale nenasvedčovalo tomu, že by to malo byť v meste nebezpečné.

V určitej časti mesta sa cesta vynorila zo spleti vysokých budov a pred nami sa objavila pláž Leblon a tmavý hučiaci oceán. Spenená voda narážajúca na berhy pláže nás sprevádzala kľukatou cestou až k nášmu hotelu, priamo nad ktorým sa na kopci vynímala originál brazílska favela. Ujo vodič vyložil batožiny a rozlúčili sme sa. V dobrej nálade odišiel - hmm, asi to bol nejaký nočný vták.

Na recepcii nás privítal milý chlapík, ktorý skonštatoval, že už nás netrpezlivo čakali od večera. Hneď sme sa opýtali aké že tu v týchto dňoch panuje počasie a on na nás pozrel zarmúteným pohľadom a skonštatoval, že v Brazílii je momentálne zima a tak mali posledné dni zamračené a občas daždivo. Dostali sme izbu na osemnástom poschodí s výhľadom na pláže Leblon a Ipanema a keď sme v izbe otvorili balkónové dvere počuli sme burácanie oceánu. Zaujímavé bolo, že nad ránom bolo 22 stupňov a rovnako aj počas celého nasledujúceho dňa.

Vzhľadom na stav vyčerpania po našej ceste ako aj na skutočnosť, že postele v Sheratone boli naozaj "cool", zobudili sme sa až o desiatej dopoludnia. Hneď sme vybehli na balkón v očakávaní pohľadu na slnkom zaliate pláže ale uvideli sme len sivé mraky. Dažďu trčali nohy skoro až na zem a aj keď bolo dosť teplo, pohľad na túto časť Rio de Janeiro nebol nič moc.

Hotel, v ktorom sme boli ubytovaní má ako jediný v celom meste svoju súkromnú pláž a preto stojí bokom od ostatných známych pláží takže pre svojich hostí zabezpečuje každé dve hodiny bezplatnú dopravu autobusom pozdĺž pláží Ipanema a Copacabana. Nechceli sme čakať dve hodiny na odvoz a tak sme vybehli pred hotel kde sme našli zastávku autobusu a na nej čakajúcu jednu pani. Majúc v pamäti prvý deň nášho pobytu v Južnej Amerike kedy som v Sao Paulo na letisku počúval hlásenia o odletoch a príletoch lietadiel v portugalčine a sám seba som presviedčal, že to je to isté ako španielčina a že teda žiaden problém, oslovil som milú pani a opýtal som sa jej akým autobusom sa dostaneme niekam do centra. Milá pani sa pousmiala a jasne nám dala na javo, že ona teda španielsky nehovorí a spustila na nás portugalsky rýchlosťou guľometu. Zúfalo sme sa ju snažili presvedčiť, že určite hovorí anglicky, francúzsky, nemcky alebo taliansky ale nič, teda zanovito komunikovala svojou rodnou rečou a ja som s hrôzou zistil, že jej nerozumiem zhola nič. Ani spojku. Teraz mi napadlo, možno hovorila po rusky ale to sme sa zabudli opýtať...
Vydali sme sa teda peši smerom k najbližšej pláži a za sebou sme počuli milú pani ako nám ešte niečo vysvetľuje zrejme spisovnou portugalčinou, tak sme sa ešte pár krát obzreli a posunkami jej ďakovali.

Chodník viedol popri ceste a zároveň pri pobreží a cesta k plážam nebola nijako náročná. Míňali sme malé stánky na pláži kde odkiaľ na nás pokrikovali domáci aby sme zašli na caipirinhu alebo kokosovú šťavu (vodu) ale zdvorilo sme odmietali všetky ponuky. Dorazili sme k leblonskej pláži a chvíľu sme sa kochali pohľadom na oceán. Musím povedať, že Rio de Janeiro je priamo závislé na slnku, ináč má človek pocit, že to mesto za veľa nestojí. Samotné pláže Leblon, Ipanema aj Copacabana sú vlastne úzke pásy piesku takmer bez jedinej palmy, či iného stromu a sú lemované peknou mozaikovou promenádov, na ktorej behajú ľudia za zdravím súbežne s autami a autobusmi susediacej šesťprúdovej cesty. Za touto cestou stoja jedna vedľa druhej otrasné výškové betónové škatule a sem-tam nejaká o čosi krajšia stavba.

Možno bol problém v tom, že bol pondelok dopoludnia, zamračená a sivá obloha a ešte k tomu zimné ročné obdobie ale promenáda pri pláži bola takmer prázdna a na pláži sme sotva zazreli živú dušu. Moja naivná predstava o plážach ako Ipanema či Copacabana bola skôr vytvorená filmovými zábermi a preto sa niet čo čudovať, že moje očakávania čarokrásnych a dokonale opálených brazílčaniek sa nenaplnila. Zato sme na jednom prechode pre chodcov videli mierne zženštilého míma v elasťákoch, ktorý mal v ruke slnečníček na vrchu ktorého trónil plyšový psík. Vždy keď autá zastali na červenú, mladík sa roztancoval priamo na prechode a predviedol dokonalé baletné číslo. Potom chodil od vodičov za toto mini predstavenie zbierať peniaze a musím povedať, že nikdy neobišiel naprázdno.

Našim cieľom, skôr ako vylihovať na pláži, bolo nájsť nejaký podnik, kde by sme sa najedli a preto sme odbočili od pláže a vnorili sme sa do ulíc za hradbou budov lemujúcich pobrežie. Prešli sme pár ulíc a natrafili sme na malý milý trch plný nádherných stánkov s nám známym i neznámym ovocím, syrmi, rybami, pečivom a kvetmi. Keď sme prechádzali okolo jedného zo stánkov, nejaký mladíci hneď Tinke nanútili skvostnú jahodu a plátok úžasného manga. Pokračovali sme ďalej a keď sme došli na koniec trhu, vrátili sme sa späť a pri stánku s ovocím nás už vítali dvaja mladíci, ktorý horúčkovito začali odkrajovať tu z manga, tu z melónu a tu zas z ananásu a dávali nám z každého ochutnať. Asi nemusím ani hovoriť, že to ovocie chutilo skutočne ako ovocie - sladko a rozprávkovo. Ani neviem ako, zrazu som mal plný batoh (fakt, hádam 8 kíl) ovocia a už sme si vykračovali nazad k pláži, rozhodnutí sa hneď pustiť do konzumácie týchto chutných plodov. Usalašili sme sa na jednej lavičke na pláži a hneď sme vytiahli odkrojený veľký melón, ktorý bol úúúúúžasný a ktorý vidíte nižšie na fotke ešte pred tým ako mi jeho väčšia časť spadla do piesku...dužinou dolu.

Keďže sme neboli pripravení na prípadnú konzumáciu takého kusu ovocia a môjúžasný nožík Victorinox - sponzorský dar od LonelyPlanet, som mal ako vždy vo veľkom batohu na izbe, rozhodli sme sa ručne-stručne rozlomiť melón na dve časti. Tá moja bola väčšia a skončila v piesku. Tak sme sa obaja pustili do toho zvyšku a zajedli sme to mandarínkami.

Zasa sme sa vrátili do útrob mesta a hľadali sme niečo kde by sme sa mohli najesť až sme natrafili na nejakú pizzeriu kde sme to zapichli a dali sme si nejakú pravú brazílsku pizzu. Potom sme sa rozhodli vrátiť do hotela aby sme tam odložili náš drahocenný a predovšetkým ťažký ovocný náklad a vybehli sme na cestu pri pláži. Všimli sme si, že pri ceste zastavuje kopec mikrobusov, ktoré majú za čelným sklom tabuľku kde je uvedená ich konečná zastávka. Snažili sme sa prísť na to, ktorý mikrobus je pre nás ten správny až sme si všimli, že niektoré majú za sklom nápis Vidigal a podľa mapy sme zistili, že sa jedná o pláž, ktorá leží až za našim hotelom a teda, že tieto mikrobusy musia prechádzať cez Av. Niemeyer, na ktorej sa nachádza aj náš hotel. Tak sme jeden taký stopli a opýtali sa či prechádza cez Av. Niemeyer. Že vraj áno, tak sme naskočili. Mikrobus zastavoval pozdĺž pláže a postupne nastúpilo zopár ľudí. Požiadali sme o zastavenie pri hoteli (to je výhoda mikrobusov, že zastavia kde chcete) a zaplatili sme po 2 Reais. Na izbe sme si po takom náročnom výkone patrične oddýchli aby sme popoludní chytili autobus z pred hotela a nechali sa odviesť k pláži. Peši sme prešli celou plážou Ipanema a potom aj Copacabana. Na pláži Copacabana sme nabrali trochu orídžo piesku pre Katy a Katymamu do ich zbierky.

Každý večer sa pri pláži začnú rozkladať stánky s rôznymi zaujímavými vecami a neďaleko promenády rozkvitne malý pestrofarebný trh. Zašli sme sa tam pozrieť a poobzerať rôzne tričká, povestné havajky (šlapky), šperky, suveníry a kadejaké čačky.

Zašli sme na pláž na jednu caipirinhu a rozhodne mala väčší obsah alkoholu ako tie u nás ale nešmakovala teda nič moc.

Po tomto malom osviežení sme sa hotelovým busom vrátili nazad do pohodlia našej izby.