Parque Nacional Iguazu
Puerto Iguazu - brat brazilskeho Foz do Iguazu je male privetive mestecko, ako stvorene pre nicnerobenie, prechadzky pu ulici bez ciela alebo tak maximalne s cielom kupit si suvenir ci dobre sa najest.
V Puerto Iguazu je kopec hostelov, hotelikov i luxusnych ubytovacich komplexov. Vdaka chobotnicke (rozumej Octopus Travel, pozn. redakcie) sme sa ubytovali v hosterii Los Helechos. Velmi prijemne ubytko vo forme roznych bungalovov obsahujucich rozny pocet izieb usadenych v subtropickej zahrade.
Ranajky sme stravili v spolocnosti skupiny uzasne hlucnych spanielov (son ruidosos, Pedro ?), ktori napriek tomu, ze spolu uz tyzden travia dovolenku, maju potrebu sa rano hlasitymi pokrikmi vitat a vybozkavat sa. No a kedze ich bolo asi styridsat, ich vitanie systemom kazdy s kazdym trvalo pocas celych nasich ranajok.
Na ranajky som si dal caj Yerba Mate, ktory sa tu predava na kazdom rohu, ale nejak ma neoslovil. Ale vsimli sme si, ze kazdy (a ked som napisal kazdy, myslim tym kazdy) argentincan (argentinec ? - Mony, jeden quick call na Jazykovedny ustav Ludovita Stura to vyriesi) si rano niesol do prace termosku a uzasne chutnu nadobku na caj s nerezovou slamkou. Vyzera to fakt stylovo ale ta chut je podla mna o nicom.
Po ranajkach sme sa rozbehli na autobusovu stanicu, ktoru mame pod nosom, par metrov od hotela a nasadli sme na bus smer Narodny park Iguazu. Po dvadsiatich minutach sme sa dostali priamo ku vchodu do parku. Na tomto mieste sa patri pochvalit Tinku za jej statocnost, kedze nam dnes rano budik zazvonil o 06:30 a ona bez frflania vstala a dokonca sa jej podarilo zbalit ovela skor ako mne. Pravdu povediac, stravil som par smutnych chvil premyslajuc ako to, co som tak nerozvazne z vaku vecer vyhadzal, zasa dostanem do vaku nazad.
Vdata skoremu vstavaniu sme boli medzi prvymi navstevnikmi parku a fakt sme si ten den uzili (ako poznamenala Tinka: "Vidis, moja mamka vzdy hovori -Ranni ptace, dal doskace").
Zacali sme jazdou subtropickym pralesom na podivuhodnom polovojenskom vozidle kde nam nasa sprievodkyna (Carmen, alebo Carla ?) prehovorila do duse a spomenula par faktov o kvetenstve a zivocisstve tejto nadhernej oblasti. Najviac nas zaujala pasaz o palme (argentincania ju volaju Palmicka - Palmito), ktorej duzinate jadro sa dava do salatov. Den pred tym sme totiz v restike uvazovali o tom, co to moze byt ten palmovy salat, ktory bol v ponuke.
Po jazde jedinecnym pralesom sme sa dostali na breh rieky Iguazu, kde nas cakal super speed boat a spolu s dalsimi adrenalinuchtivymi ludmi sme nasadli do tohoto na prvy pohlad nevinne vyzerajuceho dopravneho prostriedku. V podstate sme boli informovani len o tom, ze sa nas cln dovezie blizsie k vodopadom aby sme ich silu pocitili z blizka. Este pred prichodom do Juznej Ameriky som cital na webe par riadkov od nejakeho cloveka, ktory radil zobrat si so sebou plavky. No tak ja som si ich velmi inteligentne zobral so sebou do vaku a nie na seba - ved co budem traposit v plavkach v narodnom parku - nie sme na plazi, nie ? Tak som s kludnym svedomim spolu s ostatnymi nic netusiacimi obetami nasadol do oranzovej opachy a navliekol si pripravenu zachrannu vestu. Samozrejme, my s Tinkou sme sa usalasili na prvych dvoch miestach v clne aby nam nedajboze nieco neuslo (ved co keby boli tie vodopady nakoniec take male, ze by sme ich zo zadnych sedadiel nevideli ?).
Chalani z Jungle Trek nam rozdali specialne nepremokave vaky, kde sme si mali ulozit nase osobne veci, penazenky, pasy a pod. Dali sme si tam radsej cele batohy a aj topanky. jeden nikdy nevie... Dostali sme povolenie fotit a filmovat s tym, ze v urcitom useku nas upozornia, ze si mame techniku umiestnit tiez do vodotesnych vakov.
Po kratkej instruktazi sme sa odrazili od brehu a miernym tempom sme sa vzdalovali od pralesa. Jazda to bola prijemna a niektore slecny nadobudli dojem, ze sa jedna o rekreacnu plavbu a snazili sa zaujat polohu co najvhodnejsiu pre opalovanie. No kratko na to cln zrychlil a vsetci sme dychtivo sledovali ako cln doslova leti ponad hladinu a kde tu naraza do spenenej vody v usekoch kde boli pereje. Osadka clna uz zjavne zacala chapat, ze skor ako o rekreacnu jazu da bude jednat o kolotocou atrakciu kde je hlavnym cielom rychlost. Bola to skutocne skvela jazda. A kedze od turistov sa ocakava, ze si zaplatia za nieco zaujimave, dostali sme po chvili bohus v podobe adrenalinoveho zazitku. Najskor sme zastali v bezpecnej vzdialenosti od vodopadov aby sme si to mohli vychutnat (vid foto nizsie).
Potom sa cln rozbehol a mne nahle hlavou preblesla otazka, ze preco su vsetci chalani od Junge Trek, ktori nam jazdu zabezpecovali, obleceni v dvoch hrubych prsiplastoch. Odpoved prisla v zlomku sekundy kedy si to chlapik za kormidlom drzo namieril pod tony huciacej vodnej masy. Samozrejme nerobil to prvy raz a tak sme sa s clnom dostali len tak blizko vodopadu, ze sme nic nevideli, ledva lapali po dychu pretoze vsade bola len voda a boli okamzite mokri skrz na skrz. O chvilu sa cln vzdialil, urobil okruh a znovu pikoval do vodopadu. tento scenar sa opakoval niekolko krat. Je to ako keby ste niekomu drzali hlavu a v pravidelnych intervaloch ju tlacili pod vodu. E ten clovek by vam za to este zaplatil.
Nie aby ste si mysleli, ze sa mi to nepacilo. Naopak, cela plavba bol nezabudnutelny zazitok. Len priamo pod vodopadom som celkom nechapal o co ide kedze som mal pocit, ze sa topim. Kazdopadne kriku a hluku bolo nadostac pretoze to cele vyzeralo ako na horskej drahe.
Po tomto skvostnom zazitku nas vysadili na breh aby sme si mohli vodopady pozriet odkial len chceme. No este pred tym, ako sme to mohli urobit, sme sa museli dat do poriadku kedze z nas tieklo ako z vodnikov. Tu mi prisli vhod moje plavky. Takze napokon som skoncil tak, ze som takmer cely zvysok dna chodil skutocne ako trapko po narodnom parku v plavkach a kazdy na mna pozeral, ze o co mi asi tak ide. Veci sme uchytkom susili kde sa dalo a v priebehu dna sa ich aj podarilo vysusit.
Pustili sme sa chodnikom popri vodopadoch aby sme si ich pozreli z boku a musim povedat, ze som nikdy nevidel nic tak uzasne, nic co by tak vyjadrovalo silu prirody. Bolo to velke, hlucne a mokre. Clovek sa pri tej mase vody citi ako take male bezvyznamne nic. Vyhoda mojej promenady v plavkach bola v tom, ze som sa na bezne pristupnych plochach mohol priblizit aj tam, kde si ostatni ludia museli davat silne prsiplaste a gumaky.
Cely den sme stravili kochanim sa v krase vodopadov roznej velkosti, sily i krasy. Vodopady v spojeni s okolitou nadhernou prirodou a kazdu chvilu vykukujucimi zvieratkami roznych druhov nam urobili naozaj krasny den.
Postupne sme sa od dolneho tolu rieky Iguazu vystverali az k hornemu toku aby sme sa pomaly dostali k najimpozantnejsej casti celych vodopadov - Diablovmu hrdlu (tuto cast maju asi vsetky vodopady, aj na Islande, vsak Mata a Tomas ?).
Aby sme sa k tomu satanovi dostali, museli sme prejst cez horny tok rieky Iguazu cez vyborne vybudovany system chodnikov. Najviac nas fascinovalo sme sli asi 15 minut a este stale sme nedosli ani doprostred rieky. Ta rieka je OBROVSKA. Nemohli sme sa nezastavit a kazdu chvilu sa divat na raz pokojnu, inokedy zas huciacu rieku. Spolocnost nam robili vtaciky roznej velkosti i sfarbenia a tucny ujo ranger v stylovom klobuku, ktory dozeral aby sa nikomu nic nestalo.
Onedlho sme v dialke za stromami zbadali velke oblaky vodnej pary vystupujucej do oblakov. Dalo sa tusit, ze tam je ten bod B, na ktory sme boli taki zvedavi. Ako sme sa k nemu blizili, stupnoval sa aj hukot vody. Mostiky, ktorymi sme chodili sa koncili v polkruhovom utvare, ktory stal nad obrovskou pripastou, do ktorej sa s hukotom valili kvanta vody vystrekujuc pritom mnozstvo drobnych kvapociek navokol. Kazdu chvilu sa nad tymto besnenim objavila nadherna duha, ktora, ako povedala Tinka, davala taky bezpecny pocit, ze sa nic nemoze stat. Nad zrakmi mnozstva zvedavych oci a uzasnutych tvari hrdo viala argentinska zastava.
Ked sme sa ako-tak nabazili pohladu na toto nezabudnutelne divadlo pobrali sme sa nazad. (no dobre, budem k sebe uprimni, pobrali sme sa nazad pretoze sme videli prichadzat skupinu asi 40 turistov, povacsine v rokoch a s par kilami navyse, co davalo tusit, ze sa jedna o americku trestnu vypravu a tak sme radsej zdrhli nez aby nas udupali - ja viem, ustup je zbabely ale proti amickym babkam sme nemali sancu).
Ked sme sa vratili na breh, cakala nas este plavba v gumennom clne pokojnymi vodami horneho toku rieky Iguazu. Nastupili sme do clna s na prvy pohlad velmi zabavnou rodinkou. Tinka v plavkach a sortach, ja v plavkach a rodinka vo sviatocnom kostolnom obleceni. Predstavte si ucitelku matematiky, pana profesora a dospelu dceru, ktora sa rada a dobre uci. Jednym slovom, nejednalo sa o ziadnu akcnu trojku ale to ani nebolo potrebne kedze sa tato plavba odohravala v komornej atmosfere a islo len o to, aby sme sa spravali potichu a na brehu spozorovali nejaky ten divy zivot. Ujo, ktory vyhral vesla amohol nas tak povozit, nas zaviezol k ostrovceku kde sa vyhrieval na slnku krokodil. Ked Tinka prehodile, ze aha krokodil, tak nas upozornil, ze "no es un cocodril, es un cayman". Tak sorka ujo, ja som tam videl krokodila...Krokodil, ci kajman, ani sa to nepohlo, kaslalo to na nas z vysoka. Ale ved hadam je to aj lepsie, keby sa otocil a vrhol smerom k nam, asi by tam bolo zopar infarktov a nie len v radoch matematicko-fyzikalnej rodinky...
Okrem brutalne leniveho krokodyla (no dobre, kajmana) sme zazreli opice (makaky, ci co za fajta to bola) a jedneho majestatneho operenca, ktory sa najskor tvaril, ze nas nevidi a po chvili pretvarky sa zodvihol, zamaval kridlami a uz ho nebolo. Ujko nam aj vysvetlil co to bolo ale s nasou slovnou zasobou sme pochopili len, ze to bol pajaro (vtak) - mena zvierat,kvetov a stromov mi vo vseobecnosti robia problem v kazdom jazyku.
Po kludnej plavbe na zaver sme sa este zastavili v hoteli Sheraton, kde sme si vyzdvihli DVD, na ktorom je zachytena nasa jazda smrti. Takze ak si bude nejaka skodoradostna dusa chciet pozriet tie vydesene tvare, nech sa paci.
Potom sme uz len naskocili na bus a odviezli sme sa do Puerto Iguazu. Sup ho do Internet Cafe, napisat vam, drahi priatelia a potom na autobusovu stanicu smer Posadas
Autobus spolocnosti Singer Expres dorazil nacas a nacas aj odchadzal. Najskor zamieril von z mesta, kde je velmi logicky umiestnena bezpecnostna cestna kontrola, kde sa vsetky busy musia hlasit. Potom sa zas vratil do mesta a zdalo sa, ze uz-uz budeme moct ficat do Posadas. No ako bolo-ako nie, zrazu sme sa ocitli na tmavom dvore, ktory zjavne patril spolocnosti Singer Expres a z jamy sa vynoril ufulany chlapik s lampu v ruke. Dostal od vodica do ruky nejaku ruru, nebezpecne pripominajucu vyfuk a pustil sa do prace. Ani nie za styridsat minut bol hotovy a mohli sme pokracovat. vodici zrejme jeho praci az tak nedoverovali, kedze celu cestu sme kazu chvilu stali pri krajnici a po chvili sme zas pokracovali dalej.
Po ceste nas este zastavili vojaci aby sa ubezpecili, ze v buse sedia len pocestny obcania, klasicky sme popreli, ze by sme boli Slovinci a pokracovali sme dalej.
Okolo pol tretej rano sme konecne dorazili do mesta Posadas a boli sme dost vydeseni ked sme len tak prefrcali okolo autobusovej stanice. V prvom momente nas napadlo stare zname "nezastavuje, mame zpozdeni..." ale jeden spolucestujuci nam vysvetlil, ze to ideme len natankovat. Tak sme sa tocili kadejakymi tmavymi ulicami az sme dorazili zasa na nejaky dvor kde ujo s cigaretou v ustach nacapoval nejaky ten litrik do nadrze a po 15 minutach sme sa zasa vydali nazad, tentoraz uz na autobusovu stanicu.
Tam sme obetovali 80 SKK na taxik a dobre sme urobili, pretoze z mne neznamych pricin je autobusova stanica vzdialena od mesta dobrych 10 kilometrov.
Nas hotel Libertador (toto je inac slovicko, s ktorym si v Juznej Amerike urcite vystacite, Libertador - Osloboditel, to je nazov vsetkeho - od hotelov, cez ulice a namestia az po znacku elektroniky) nam poskytol dlho ocakavane postele a hned sme zaspali spankom spravodlivych.
Komentáře
Přehled komentářů
S nadsenim ocakavam vas navrat a osobne otestujem hebkost pokozky :o)
P.S.: A na tych fotkach vyzerate tak stastne, sqely parik by ste boli, keby slecna nebola taka narocna :)
naaajs II.
(termitka, 9. 6. 2007 17:43)
../d/obyvatelia domceka na chocolate street sleduju vase kroky aj "prilis ranne" a kedze vrazdiace scenare pri skorych rannych vstavaniach mavam aj ja ...tak pozdravujem Tinku a ocenujem jej statocnost ;-))
...tesim sa na dalsi prival asi tazko opisatelnych zazitkov....
..no a dufam Dany,ze v auguste si urobis cas,ked budem doma a ja si vychutnam aj hovorene/tvoje/ slovo.;-))
ranne vtaca
(magocka 9, 9. 6. 2007 13:43)zdravim vas oboch. ked som čitala o tom, že sa ti podarilo bez frflania vstať, zavidela som danymu - ja som to pri tebe nezažila, lebo ešte aj po zmene polohy /z ležiacej do sediacej sem tam aj ihned chodiacej/ mam pocit, že preživam posledne chvíle pri levovi so "zly tvar". Dufam, že vela fotite - podľa spravy o kamere, neviem či aj filmujete, aleak nahodou ano, určite si rada ako dôchodkyňa /predpokladam, že dovtedy to dany spracuje - ale nevadi, je to o to kvalitnejšie/ posedim pri niekoľkých dieloch dobrodružnej cesty po South America. Držím prsty a mam male želanie, prosím Ťa zostaň ranným vtáčatkom.
pozdrav po ture
(zuzana.s, 9. 6. 2007 13:32)ahoj krstna.na ture bolo fantasticky.bolia ma po nej nohy.MALA SOM TAM VELA NAROCNYCH ULOCH AKO NAPRIKLAD ODOMYKAT BRANY ALEBO ZABRANOVAT ELEKTRICKYM SOKOM.mamka napisala ze pridu do 8.chceli sme jej napisat ze mozu aj meskat./bolo by lepsie/.co robis ty?ako sa mas?tvoja krstna dcera zuzka
Pokozka
(neznama osoba, 12. 6. 2007 8:38)