Dnes sme normálne mohli zúčastniť raňajok, aj keď sme boli medzi prvými keďže sme museli vyraziť na letisko dosť skoro. Ale vzhľadom k tomu, že už aj ja som sa stal v balení takmer profesionálom, tak vstávanie nebolo až tak tragické a mali sme viac času sa venovať práve raňajkám.

Na recepcii sme poprosili aby nám zavolali taxík a o pár minút už zastalo pred vchodom postaršie vozidlo a vystúpil z neho unofrmovaný policajt s visačkou J.H.Hernandez. Týmto by sme sa chceli poďakovať tomuto členovi preuánskych ozbrojených zložiek, že nás v čase svojho voľna odviezol na letisko a ešte sa pri tom aj celú cestu usmieval.

Na check-in mali pracovníci spoločnosti TACA psychický problém s mojim foto statívom keďže pripevnený na vonkajšiu časť batoha vyzeral dosť zraniteľne a keď som im ponúkol, že ho vezmem do príručnej batožiny, skonštatovali, že by sa to mohlo považovať za zbraň a že by som neprešiel cez kontrolu. Napokon ho sami, dobrovoľne zabalili do plastového obalu za čo som im bol vďačný keďže som ho mohol používať pri každej ďalšej ceste.

Zasa bolo krásne počasie a tak sme si po vystúpaní lietadla do letovej hladiny mohli opäť užívať neskutočné scenérie pod nami. Samé hory, jazerá a zasa hory, kde-tu aj zasnežené.

Do Limy sme dorazili v pohodičke a s vozíkom naloženým batohmi sme zamierili k úschovni batožín. Tinka dostala skvelý nápad, že čo keby sme sa registrovali na let už teraz a tým pádom by sme leteckej spoločnosti odovzdali aj naše batožiny. Zvyčajne nie je možné sa registrovať ráno na let, ktorý letí až večer ale naše letenky do Snatiago de Chile boli elektronické a našli sme registračné automaty. Tým pádom sme sa mohli na let zaregistrovať cez automat a už len hodiť batožinu k určenému pultu. Za asistencie pracovníčky spoločnosti LAN sa nám úspešne podarilo absolvovať automatický check-in a mašina nám vypľula dva palubné lístky. Slečna nám ukázala pult kde sme odovzdali batožinu a bolo to.

V dobrej nálade sme vyšli pred vchod príletovej haly. Tam sa na nás vrhlo zopár taxikárov s veľkorysou ponukou, že nás za 40 amerických dolči odvezú do centra mesta. Zdvorilo sme odmietli (čo v preklade znamená, že sme im utiekli) a snažili sme sa pohľadom nájsť východ z letiskového areálu. Za plotom sme totiž videli cestu a na nej sa preháňalo kopec autobusov a mikrobusov, čo pre nás znamenalo lacnejjšiu alternatívu odvozu. Ako sme sa vzďaľovali od letiskového terminálu, tak aj klesala cena taxíkov až na 20 USD. My sme sa však rozhodli sledovať jednu domácu rodinku, ktorá smerovala von z letiskového areálu a predpokladali sme, že oni idú na nejakú MHD alebo čosi podobné. Kúsok za letiskom sme skutočne našli miesto kde stálo zopár ľudí a neustále tam veľkou rýchlosťou prifrčali mikrobusy, z ktorých viseli mladíci držiaci v ruke tabuľku s cieľovým miestom, ktoré nám nič nehovorilo.
Prihovoril sa nám jeden chlapík a my sme mu vysvetlili kam chceme ísť a on, že máme počkať a že nám dá vedieť keď príde vhodný microbus. Chvíľu sme tam stáli a pozorovali ho ako občas priskočil k nejakému mikrobusu a čosi s vodičom alebo jeho pomocníkom dohováral. Nepochopili sme celkom jeho funkciu ale nejak nás to ani netrápilo pretože po pár minútach zjavne dorazil ten správny mikrák a nás doslova natisli dnu. Pomocník šoféra dostal pokyn, že nás má vysadiť na Santa Rosa, čo nám nič nehovorilo ale dôverovali sme im. V mikrobuse bolo tesno a teplo ale zasa sme za odvoz namiesto 40 USD zaplatili 8 Sk na osobu, čo je dosť podstatný rozdiel. Sedeli sme tak na pol zadku a snažili sa udržať rovnováhu a sledovali mihajúce sa domčeky za oknami. Každú chvíľu autobus pribrzdil, chalan visiaci z dverí vykríkol na okoloidúcich miesta kadiaľ bude mikrák prechádzať a ak mal niekto záujem tak naskočil. Onedlho sa nablízku mihlo policajné auto a mladík v rýchlosti rozdal cestovné lístky pre prípad, že by mikrobus zastavili a skontrolovali, či má každý daňový doklad...

Dorazili sme pod nejaký most a navrchu pri moste sa črtali červené kopule kostola nazývaného Santuario de Santa Rosa de Lima. Spolucestujúci nám vysvetlili, že máme ísť hore na most a smerom ku kostolu. Aj sme tak urobili a už z mosta sme videli v diaľke viacero zaujímavých budov a vedeli sme, že sa naozaj blížime k centru.

Prešli sme pomaly k veľmi peknej budove a so zvyšujúcim počtom ozbrojených policajtov sme pochopili, že ideme k vládnej budove. Palacio de Gobierno - sídlo peruánskeho prezidenta je strážené lepšie ako ktorákoľvek americká ambasáda. Na každom rohu budovy je pripravený obrnený transportér s guľometom v pohotovosti a všade je kopec vojakov a policajtov. Trochu sme z toho mali pocit, že sa chystá vojenský prevrat ale ináč vyzerali všetci pokojne takže asi to tam majú tak stále.

Prezidntský palác dominuje jednej strane námestia Plaza de Armas (ako inak...) a práve v čase kedy sme tam došli sa pred ním začali rozostavovať ozbrojenci so štítmi takže sprvu to fakt vyzeralo, že sa pripravujú na zásah proti demonštrantom. Ale žiadni tam neboli. Nejakého mladíka s foťákom a oficiálnou visačkou sme sa opýtali, že o čo ide a ten nám vysvetlil, že sa chystá prehliadka oddielu vzdušných ozbrojených síl. Tak sme teda počkali čo sa bude diať. Po chvíli (dosť dlhej chvíli) z oboch strán paláca na nádvorí vypochodovali vojenské kapely a hrali kadejaké pochodové songy. Bolo to pôsobivé a dosť rozťahané. Medzičasom sa na námestí zhromaždilo kopec ľudí a spolu sme sledovali čo sa deje za plotom na nádvorí paláca. Konečne z oboch strán paláca vypochodovali malé vojenské oddiely v slávnostných uniformách a predvádzali nacvičené pochody. Trvalo im to dosť dlho ale napokon vojenské oddiely a aj obe kapely vypochodovali pred palác priamo na námestie takže sme ich nemuseli sledovať spoza plota a ešte raz nám predviedli všetky svoje triky. Nakoniec sme im zatlieskali a sadli sme si na námestí na lavičku.

O chvíľu okolo nás prešla skupinka študentov a na čomsi sa dohadovali. Vrátili sa ku nám a jeden z nich nám vysvetlil, že robia do školy nejaký prieskum a či by sme sa mohli vyjadriť na tému Lima. My ako najväčší znalci Limy (už sme tam boli dve hodiny) sme súhlasili a jedna slečna vytiahla z batohu kameru a odpočítala. A tak sme sa hneď v úvode posťažovali, že nemajú doriešenú MHD na letisku a že ináč sa nám mesto páči. Poznáte tie frázy, ktoré sa bežne používajú na maturitnej skúške typu "V meste je veľa kultúrnych pamiatok a parkov....". Študenti boli s našim výkonom spokojní a tak sme sa v dobrom rozišli. Pohli sme sa smerom k stredu námestia keď nás zastavila trojica študentiek, že robia výskum do školy na tému Cordillera alebo tak nejako. My, že nič moc o tom horskom masíve nevieme a oni, že či sa teda aspoň s nami môžu odfotiť. Uh, ťažký je život slávnych...

Celú jednu stranu námestia zaberá krásna katedrála z 18. storočia a hneď vedľa nej stojaci Arcibiskupský palác - o čosi modernejší. Do katedrály nás a ani iných turistov nevpustili hoci sme sa tam ešte raz vrátili neskôr a tak sme ju mohli obdivovať len zvonku. Ale stojí za to.

Celý deň sme strávili prechádzkou po meste a hopkali sme od jedného kostolíka k druhému a od jedného námestia k ďalšiemu. Lima sa rozhodne nemôže sťažovať na nedostatok pekných historických budov a malebných námestí. Došli sme až na námestie Plaza San Martin kde budovy obkolesujúce námestie vyzerajú ako z Francúzska a uprostred námestia sa týči jazdecká socha osloboditeľa, notoricky známeho generála San Martína. Pod koňom stojí socha Madre Patria - symbolická matka Peru. Je to celkom zábavná socha. Bola objednaná zo Španielska a podľa inštrukcií mala dostať Matka Vlasť plamennú korunu. Niekto si však neuvedomil, že španielske slovo plameň (llama) má dvojitý význam a tak sa stalo, že našťastný majster sochár posadil Matke Vlasti na hlavu malú roztomilú lamu. Z fotky nižšie to asi neuvidíte ale vo fotogalérii je detail.

Podvečer sme sa vybrali zasa nazad na letisko. Tentoraz sme sa už bez najmenšieho zaváhania vrhli medzi množstvo mikrobusov zastavujúcich pri ceste neďaleko mostu a našli sme ten správny s označením Aeropuerto. Odviezol nás až k areálu letiska. Tam sme už nemuseli robiť nič keďže na let sme sa zaregistrovali už ráno. Takže sme len našli tú správnu odletovú bránu a spokojne sme čakali na ohlásenie nášho letu. Niektorí z nás to využili netradične na spánok.

Lietadlo spoločnosti LAN smerujúce do Santiago de Chile bolo fakt pohodlné a entertainment systém s dotykovými obrazovkami zabudovanými v každom sedadle a s najnovšími filmami rozhodne predčil aj ten švajčiarsky. Leteli sme v ústreti noci aby sme nad ránom pristáli v Chile.