Rio de Janeiro II.
Ráno sa počasie čiastočne umúdrilo a sem-tam spoza teraz už belších oblakov vykuklo slnko. To bola šanca, že na rozdiel od predošlého dňa bude možne zazrieť na vrchu zvanom Corcovado (hrbáč) sochu Krista Spasiteľa. Hotelovým busom sme sa nechali odviezť až do štvrte Botafogo k veľkému nákupnému stredisku Rio Sul. Pri nákupnom stredisko bolo vedľa seba asi 15 autobusových zastávok kde neustále prichádzali rôzne busy a zdalo sa, že niektoré čísla busov sa opakovali aj tri krát za minútu. Samozrejme, že ani na jednej zo zastávok nebolo možné nájsť žiadny cestovný poriadok. Našou smelou ambíciou bolo nájsť v tomto zmätku konkrétne číslo busu a jeho zastávku tak aby sme sa dostali čo najbližšie ku Corcovado. Ja inteligent som si pozrel na mape štvrť, v ktorej sa Corcovado nachádza a s mojou absolútne čistou portugalskou výslovnosťou som sa opýtal dvoch dievčat, ktorý autobus a odkiaľ ide do štvrte Cosme Velho. Vôbec netušili o čom hovorím. Po chvíli sme sa dohodli, že budem rozprávať pomaly a po anglicky ale ja som sa zanovito s pravým de janeirským prízvukom dožadoval štvrte Cosme Velho. Dievčatá sa veľmi snažili ale bolo vidieť, že nemajú páru o čom točím. Konečne mi došlo, že by som ich mohol oboznámiť so skutočným (a zrejme o dosť známejším) cieľom našej cesty a rozpažil som naširoko ruky a povedal Cristo Redentor. Dievčatá sa s úľavou pousmiali a začali sa živo dohadovať o tom, ktorým busom by sa dalo najliepšie dostať k Spasiteľovi. Vzhľadom k tomu, že tam zrejme nechodia často alebo aspoň nie busom, oslovili obďaleč stojaceho pána, ktorý mal zjavne nejaký profesionálny vzťach k prichádzajúcim a odchádzajúcim busom a ten hneď oznámil číslo busu a dievčatá nás zaviedli na príslušnú zastávku. Poďakovali sme sa a trpezlivo sme vyzerali ten správny bus.
Čo je veľmi sympatické, každý bus má za predným sklom okrem cieľovej zastávky vypísanú aj cenu lístka takže sme si mohli pripraviť peniaze. Vzhľadom k tomu, že busy prevádzkuje viacero spoločností a jazdia do viacerých končín mesta, nie je cestovné na každej linke rovnaké. V našom buse sa platili 2 Reais za jazdu, ktoré sme odovzdali v buse zavalitému pánovi, ktorý tam robil "uvádzačku". Zaujímavé je, že prednú časť busu zaberá vždy priestor kde sedí niekto, kto vyberá peniaze a má tam kasičku a turniket. To myslím zaberie dosť veľa miesta, kde by inak mohli stáť cestujúci. Ale zas na druhej strane, nemôže sa stať, že by šiel niekto na čierno. Horšie je, že všetky busy sú z nevysvetliteľných príčin robené rovnako ako zájazdové, že prevažná väčšina miest je na sedenie a ulička je veľmi úzka. Najbližších 30 minút som strávil teda posúvajúc sa stále viac do zadnej časti busu ako pristupovali ostatní cestujúci a rozmýšľal som ako sa dostanem von keďže autobus nemal dvere vzadu ale len v strede. Jazda tunelmi a zákrutami bola vzrušujúca, plápolal som na tej tyči, ktorej som sa snažil držať ako handra vo vetre a v klopených zátačkách som sa snažil vyvažovať ako na motorke aby som sa nezvalil na vedľa sediacu decentne vyzerajúcu staršiu dámu. Miestni vodiči sú zrejme platení od počtu okruhov, ktoré za deň zvládnu a tak som mal miestami pocit, že sme na závodnej dráhe. Ale zas pomaly by nám to zrejme trvalo o dosť dlhšie.
Zvedavo som sa cez okná pozeral či neuvidím nejaký náznak blížiacej sa turistickej atrakcie keďže sme nepali tušenia, na ktorej zastávke vystúpiť. Našťastie ujo uvádzačka bol taký láskavý a oznámil hlasitým pokrikom "Cristo Redentor" a tak sme sa spolu ešte s pár cudzincami vyhrnuli z busu a zistili sme, že autobus zastal len pár metrov od stanice vlaku, ktorý sa v pravidelných intervaloch štverá na Corcovado. Pri pokladni sme zistili, že najbližší vláčik ide za 15 minút čo nás potešilo.
Za chvíľu prišiel vláčik pripomínajúci tatranskú zubačku a už sme si to šinuli do kopca cez hustý prales. To bol teda riadny kontrast. Ešte pár minút pred tým sme boli v betónovej džungli mesta a teraz sme za oknami sledovali rôznorodý dažďový prales. Týmto je Rio unikátne - priamo v meste sa nachádza tropická džungľa vo forme národného parku Tijuca s rozlohou 120 km2, ktorého súčasťou je aj vrch Corcovado. Vláčik sa vyštveral až do výšky 710 metrov a ocitli sme sa na vrchu Corcovado. Všli sme z malej stanice popri stánkoch so suvenírmi, vlastne tam bol tuším len jeden a jeden stánok s občerstvením a pred nami sa objavil chrbát 1145 tonového kolosu Krista Spasiteľa.
Netrpezlivo sme kráčali po schodoch aby sme sa dostali na plošinu pod sochu. Hlava sochy sa každú chvíľu strácala v oblakoch. Dostali sme sa konečne na plošinu a zaklonili sme hlavy. 38 metrový Cristo Redentor sa díva z vrchu Corcovado priamo na vzdialený vrch Pão de Açúcar (Cukrová homoľa) a jeho ľavá ruka smeruje k severnej zóne a štadiónu Maracanã a pravá k plážam Ipanema a Leblon.
Nápad postaviť sochu na vrchu Corcovado pochádza už z roku 1921 keď sa hľadal vhodný monument, ktorý by bol dôstojnou oslavou nadchádzajúceho stého výročia brazílskej nezávislosti. Vyhral návrh brazíslkeho architekta Silvu Costa, ktorý pôvodne zamýšľal postaviť sochu Krista, ktorý pri svojom boku drží obrovský kríž ale zodpovedné osoby chceli niečo, čo by sa dalo rozoznať z veľkej vzdialenosti a tak vznikla socha Krista, ktorý má ruky vystreté tak, že samotnou postavou pripomína kríž.
Okrem pohľadu na mohutnú a magickú sochu Krista je z vrchu Corcovado úžasný pohľad na mesto ale ten sme si mohli vychutnať len veľmi málo keďže pod nami sa preháňali mraky a tak sa len sem-tam cez škáru ukázal kúsok prístavu či jazera.
Po tomto krásnom zážitku sme sa zviezli vláčikom dolu do mesta a tam sme už bez problémov chytili ten správny bus a rovnako rýchlou a napínavou jazdou sme sa dostali až ku pláži Copacabana. Tam sme zasa chytili mikrobus do hotela.
Nasledovala hodinka oddychu pretože nás čakal náročný a vyčerpávajúci výstup na Cukrovú homoľu - lanovkou. Podvečer sme objednali na recepcii dva bezplatné lístky na bus s odchodom o štvrtej, ktorý mal ísť až k nákupnému centru Rio Sul, ktoré je blízko štvrte Praia Vermelha, kde sa nachádza Cukrová homoľa. O štvrtej sme poctivo naskočili do pristaveného busu pred hotelom a nebolo nám podozrivé, že je prázdny keďže my sme boli zjavne jediní hoteloví hostia, ktorí tento bezplatný spôsob dopravy využívali. Keď sme po desiatich minútach ešte stále sedeli v buse, ktorý sa nehýbal, šiel som zistiť na recepciu, čo sa deje a teta skonštatovala, že spoločnosť, ktorá zabezpečuje kyvadlovú dopravu busom tentoraz žiadny neposlala lebo momentálne nemajú žiadny bus k dispozícii. Zjavne sme teda sedeli v nejakom inom buse. Dostali šme inštrukciu, že máme chvíľu počkať pretože spoločnosť nám dá bezplatne k dispozícii auto s vodičom, ktoré nás k obchodnému centru dovezie. Za chvíľu sa objavil príjemný pán, ktorý nás zaviedol pred hotel a nastúpili sme do auta. Opýtal sa nás, či nás ma teda vyložiť pred obchodným strediskom a ja som nesmelo prehodil, že my v podstate potrebujeme ísť k Pão de Açúcar a či by nás nemohol hodiť tam. Ujo skonštatoval, že jemu je to úplne jedno a opýtal sa, či nás tam má počkať a zobrať nás potom nazad do hotela, čo bolo od neho veľmi milé. Zdvorilo sme túto ponuku odmietli keďže sme sa chceli ísť večer ešte niekam najesť a potom skočiť na promenádu. Auto zabočilo z Copacabana do štvrte Botafogo a odtiaľ do Praia Vermelha. Prešli sme popri Universidade Rio de Janeiro a dostali sme sa na malé námestíčko, priamo pred vchod do stanice kabínovej lanovky. Poďakovali sme sa tomuto milému pánovi a vošli sme do stanice. Kúpili sme dva lístky a počkali kým príde lanovka. Cesta nahor sa skladá z dvoch častí. Prvou lanovkou sme sa dostali na 215 metrov vysoký vrch nazývaný Morro da Urca (Vrch Urca) odkiaľ je krásný výhľad na záliv Guanabara. Pod nami sme mohli sledovať menej lenivých ľudí ako sme my sami, ktorí sa rozhodli dostať sa na vrch po svojich a istení lanami sa štverali po hladkej skale na hor. tento vrch patrí údajne medzi najväčšie mestské skalolezecké vymoženosti a nachádza sa na ňom asi 270 rôznych skalolezeckých trás. Uznanlivo sme pokývali hlavami nad výkonom týchto odvážlivcov a šli sme sa presunúť pár metrov k ďalšej lanovke spolu s ostatnými pohodlnými turistami.
Do kabínky sa zmestí zhruba 75 ľudí a bolo plno. Pomaly sme sa šplhali po pevnom lane (spoň sme dúfali) nahor na Cukrovú homoľu a čakali sme kedy sa pred nami zjaví ten nádherný pohľad, kedy už v diaľke uvidíme Corcovado so sochou Krista Spasiteľa.
V kabínke bolo cítiť napätie ako každý očami hltal obzor a čakal, že sa vynorí ten krásny obrázok, toľko krát videný na rôznych fotografiách. Zrazu sa pred nami otvoril obzor a my sme ako na dlani videli celé Rio a v diaľke sa na kopci vynímala nádherná socha Krista. Lanovka obdivne zavzdychala ale korunu tomu nasadila vedľa stojaca americká slečna, ktorá pri pohľade na Krista Spasiteľa na plnú hubu obdivne prehlásila: "Son of a bitch!" (radšej neprekladám). Nuž iný kraj, iný mrav...
O chvíľu už lanovka zastala na 395 metrov vysokom Pão de Açúcar a my sme vyšli na plošinu na vrchu. Nádhera. Pod nami sa rozprestieralo tmavnúce mesto, ktoré sa chystalo okúpať sa vo svetle zapadajúceho slnka. Konečne som sa dočkal. Na jednej strane bolo vidieť Corcovado s Kristom Spasiteľom na vrchu a na druhej pás pláže Copacabana. Kochali sme sa zapadajúcim slnkom až sa žeravý slabnúci kotúč stratil v diaľke za horami.
Keď sa mesto pomaly ponorilo do tmy a pod nami sa rozsvietilo kopec malých svetielok, sadli sme do lanovky a zišli sme dolu do mesta. Pobrali sme sa peši do nákupného strediska kde sme objavili zaujímavú reštauráciu kde varili talianske cestoviny zaujímavým spôsobom. Za jednotnú cenu sme si mohli pri pulte povedať aký typ cestovín by sme chceli a k tomu sme si z asi 30 surovín mohli vybrať osem + omáčku a to nám priamo pred nami na panvici urobili a hneď sme to mohli aj zbaštiť.
Potom sme zašli na pláž Copacabana a dali sme si pri nejakom stánku všade prítomnú kokosovú vodu. Satli sme k stolíku a pozorovali partiu detí, ktorá na pláži zanietene hrala futbal a popri tom si vzájomne robili zle. Ako všetky decká. Kokosová voda je jednoduchý a nechutný nápoj, ktoráho jedinou výhodou je to, že sa podáva takmer ľadový ale aj táto pozitívna črta stráca večer význam.Nemusíte s tým všetci súhlasiť ale my sme si nejak zvlášť nepochutnali. Ujo, ktorý bol asi majiteľom stánku odkmasol z pripraveného trsu dva veľké zelené kokosové orechy, mačetou odrábal vrch orecha a pichol do neho slamku. A nápoj bol hotový. Stálo to 2 Reais (asi 30 Sk) a ako raz povedal istý môj príbuzný: "Stará mama, bolo to veľmi dobré ale už to viac nevar".
Po príjemnom posedení sme sa prešli na druhú pláž Ipanema a znovu sme sa ocitli na malom večernom trhu kde sme si kúpili nejaké tie tričká a pár suvenírov. Chytili sme mikrobus k Sheratonu a odpochodovali sme na izbu. Na dverách našej izby sme mali už od nášho príchodu visačku "Please, do not disturb" (prosím, nevyrušovať) čím sme chceli zabrániť tomu aby sa nám počas nášho pobytu pokúsili upratať izbu pretože by sme úbohé upratovačky vystavili otrasnému pohľadu na našimi vecami zapratanú izbu. Inými slovami, mali sme tam fakt bordel čo bolo spôsobené tým, že sme sa po troch týždňoch konečne nemuseli tri noci za sebou zbaliť a vybaviť takže každučká vec z našej batožiny našla svoje miesto na stolíku, posteli či na zemi. Ako sme zistili, naše prianie bolo rešpektované dva dni ale potom už nejaká upratovačka zjavne podľahla psychickému tlaku a upratala u nás. Hanbili sme sa ako psy...
Oveľa horší šok nás však čakal pri pohľade na zem, kde sme pri našich nohách zbadali veľkú bielu obálku s výrazným nápisom URGENT FAX MESSAGE (urgentná faxová správa). V tej chvíli nám obom v hlave okamžite prebehli všetky možné rodinné tragédie, ktoré sa mohli doma udiať a s trasúcimi rukami sme obálku otvorili aby sme z nej vytiahli brutálne dôležitú informáciu o tom, že kedy je check-out z hotela a priložený účet za ubytovanie, ktorý navyše zatiaľ neobsahoval údaje za poslednú noc takže bol úplne zbytočný. Brazílčania sú povestní tým, že majú ešte stále strašne veľa lesov, ktoré sa dajú vykácať a Sheraton ich zjavne v tomto úsilí podporuje.
Počas dňa sme si na recepcii zarezervovali letiskový transfer za výhodnú cenu 10 Reais, ktorý nás ráno o deviatej mal čakať pred hotelom a tak sme sa nemuseli baliť večer ale až ráno, čo bola dobrá správa.
Na druhý deň ráno sme sa úspečne zbalili a zišli na recepciu kde mi slečna recepčná vytlačila nový účet tentoraz obsahujúci aj položku za posledný deň pobytu a požiadala ma aby som sumu odsúhlasil a keď som povedal, že je to v poriadku, účet automaticky putoval do skartovačky a ihneď sa tlačil nový v úplne rovnakom znení akurát na hlavičkovom papiery hotela Sheraton. Nečudujem sa, že najlacnejšia izba stojí bežného smrteľníka nejakých 10 tisíc korún na noc. Veď len toho papiera čo zlikvidujú ...
Mikrobus prišiel presne, vodič naložil naše batožiny a už sme si to šinuli po šesťprúdovke pozdĺž leblonskej pláže. Zaujímavé je, že semafóry sú všase na tejto širokej ceste pri plážach namontované na každú stranu a to preto, že počas dňa sa niekoľko krát mení smer dopravy a tak sa môžeme čudovať, že ráno sa vo všetkých pruhoch valia autá zo západu na východ, na poludnie opačne a podvečer idú tri pruhy jedným a tri druhým smerom.
Pohodlne sme sa dostali na letisko, odovzdali batožiny na check-ine a šli sme k odletovej bráne kde sme sa zabávali na hláseniach odletov, ktoré akoby boli prenášané z erotickej linky. Zastretý ženský hlas, pripomínajúci Amandu Lear absolútne sexi hlasom a veľmi pokojne ohlasoval čísla letov a destinácie takým spôsobom, že človek, ktorý by nerozumel tomu, čo hovorí by musel získať dojem, že sa jedná o reklamu na erotický veľtrh. Toto nádherné automatické hlásenie bolo neustále prerušované škrekľavým nervóznym hlasom nejakej spanikárenej tety, ktorá neustále vykrikovala mená cestujúcich, ktorí sa niekde na ceste medzi check-in a odletovou bránou zatúlali a lietadlo na nich čakalo. Konečne prišiel čas nášho odletu a s miernym meškaním sme sadli do lietadla a o chvíľu sme sa už zhora kochali pohľadom na prebúdzajúce sa Rio de Janeiro, ktoré sa o chvíľu vzdialilo z dohľadu ale keďže sme leteli popri pobreží, jedna nádherná scenérie striedala druhú až sa po hodine letu pod nami začali objavovať prvé budovy Sao Paulo. A objavovali sa ešte hodnú chvíľu, to mesto je fakt neuveriteľne veľké. Konečne sme zosadli na letiskovú plochu a o chvíľu sme sa už mohli zvítať s našou batožinou, ktorú sme opäť raz naložili na vozík a šli sme si niekde sadnúť keďže check-in na našu linku ešte nebol otvorený. Posedeli sme v hale a zasa sme už asi po stý krát počúvali naše super skvelé slovenské songy a obšťastňovali prísediacich našou melodickou verziou songu Posledná od Katky Koščovej, čo bol hit našej dovolenky a Len Pomaly od Petra Nagya featuring Zuzka Smatanová, čo bol hit č.2.
Prišiel čas sa zaregistrovať na let a keď sme sa zbavili batožiny šli sme nájsť niečo pod zub. Bohužiaľ jedine cenovo prijateľné riešenie bol McDonald's takže sme si "pošmákli" na pravom americkom junk food. A ako bonus sme si ešte dali sundae od rovnakej firmy.
Priblížil sa čas odletu a my sme sa spolu s ďalšími stovkami cestujúcich natlačili do stroja spoločnosti Swiss a "pohodlne" sa usadili na nám pridelených pár centimetroch štvorcových. Už sme sa dlhšie tešili, že si počas letu pozrieme La Môme, strašne smutný ale skvelý film o živote Edith Piaf. Stálo to za to. Potom sme dali zopár kôl Milionára a nejako sa nám podarilo zaspať.
Na druhý deň sme sa ocitli v Zurichu a pokračovali sme ďalej do Prahy kde sme úspešne prístáli po druhej hodine popoludní. Môj batoh som radšej nechal na letisku keďže na druhý deň nás čakalo ešte posledné vstávanie o štvrtej ráno aby sme sa dostali do Košíc.
Konečne sme sa dostali ku Tinke domov a keďže sme sa po ceste stavili v obchode tak sme sa mohli aj najesť (keďže statočná Tinka bola schopná po tejto ceste sa ešte postaviť za sporák a variť). Potom si už len hmlisto spomínam, že Tinka zapla notebook a prebral som sa až za pár hodín. Stiahli sme naše fotky zo všetkych kariet CDčiek a DVDčka do kompu a vybaili nejaké telefonáty. A šli sme spať.
Ráno nás už čakala len cesta do Košíc a s nejakým pol hodinovým meškaním sme nakoniec dorazili domov.
Všade dobre, doma najlepšie. Fakt.
Náhledy fotografií ze složky Rio de Janeiro
Komentáře
Přehled komentářů
Prežívala som s vami vašu dobrodružnú cestu a bola som veľmi rada, že vám bolo dopriate mať odvahu sa na to dať, mať silu a zdravie to podstúpiť. Ale som aj veľmi šťastná, že ste sa v poriadku vrátili. Teším sa na vaše ďalšie dobrodružstvá.
radosť z návratu
(magočka9, 17. 7. 2007 14:43)