V Santiagu sme pristáli o 20 minút skôr ako sme mali, čo nás dosť potešilo. Nasledovali obvyklé pasové a colné formality, výber batožiny a s nádejou v očiach sme sa blížili k východu kde nás mal vítať chlapík s autom, ktorý nás mal odviesť do hotela. Nevítal. Márne sme volali, márne kričali ("Marny jsou marny, všechny vzdechy moje, když zpola jsem jen člověkem" - Rusalka), nikde nikoho. Volali sme na číslo kde je "nepretržitá" služba, ktorá zabezpečuje odvoz ale nepretržité číslo nám nepretržite hlásilo nezriadený smer a tak sme zašli k pultu s oficiálnymi taxíkmi a za pár sekúnd už nám pridelený vodič vliekol naše batohy do auta. Naložili sme sa dovnútra aj my a najbližšiu pol hodinu sme sa viezli nekonečnými a poloprázdnymi cestami.

Nad ránom sme dorazili do hotela po toľkých zabočeniach a otočkách v rôznych uliciach a uličkách, že som mal pocit, že sa z toho hotela ráno nikde nemôžeme vymotať. Na recepcii nás privítal ospalý chlapík so slovami, že už sa čaká len na nás pretože všetci sa už ubytovali (toto sme na recepcii rôznych hotelov počuli viac krát...). Keďže nebol po ruke žiaden porter, naložili sme batohy do jedného z odstavených vozíkov a ja som sa s ním najbližších pár minút snažil vmanévrovať do dverí ale nejako sa mi to nedarilo. To asi bolo tým kopčekom pred dverami. Recepčný na mňa spoza pultu udivene pozeral, že o čo mi ide a keď sa mi to napokon podarilo, objavil sa porter, ktorý si vozík prevzal a aj s našimi batožinami niekam odišiel. Vyviezli sme sa do izby a o chvíľu sa tam objavil aj porter s batožinou. Keďže room service fungoval len do jedenástej, ako sme sa dozvedeli na recepcii, opýtali sme sa portera či niekde nevie zohnať termosku s čajom. Najskôr vyzeralo, že nie ale po pol hoďke sa objavil aj s dvojlitrovou termoskou, dvoma šálkami a balíčkami čaju. Asi zabralo to symbolické díško, čo dostal keď nám dovliekol batohy do izby.

Ráno (ako sa u nás v office vraví "v skorých ranných hodinách" - teda okolo desiatej) sme sa prebrali k životu a Tinka skonštatovala, že ona teda nemieni vstať z postele a ani sa jej po toľkom cestovaní nebolo čo diviť. Ja som už niekoľko dní vopred propagoval konkrétne túto hotelovú izbu, keďže som na web stránke hotela našiel info, že sa jedná o izbu s rozlohou 35 m2 a vlastným jedálenským kútom a gaučom takže som Tinku riadne namotivoval. Hotel bol fakt skvelý (vďaka Ti Ľudka za tieto dary, ďakuju mladí, ďakujú starí - RND) tak prečo ho nevyužiť.

Večer nás čakal odlet do Rio de Janeiro a tak som zbehol na recepciu hodiť reč s pánom direktorom, ktorý našiel pochopenie pre naše rozmary a veľkoryso nám umožnil porušiť check-out, ktorý bol ináč o 12:00 a dovolil nám obývať našú skvelú izbu, s mentolovým cukríkom na vankúši, až do štvrtej popoludní. Do mesta som sa teda vybral sám vyzbrojený symbolickou mapkou mesta od LonelyPlanet.

Kupodivu som sa z hotela dostal hneď na nejakú veľkú avenidu, na konci ktorej sa v diaľke vynímali zasnežené Andy. Celé Santiago leží vlastne v takej kotline a obkolesujú ho z jednej strany Andy a z druhej Pobrežné Kordiliery (Cordillera de la Costa) takže na konci každého väčšieho bulváru je možné zazrieť zasnežené vrcholky hôr a vyzerá to naozaj podivuhodne a pekne zároveň. Na mape som našiel najbližšiu stanicu metra a pustil som sa neomylne presne opačným smerom aby som došiel úplne k inej stanici. Našťastie bola na rovnakej trase ako som potreboval a tak som sa smelo vnoril do útrob čistého a umelecky bohatého santiagského metra. Opýtal som pri okienku pár lístkov a ochotný ujo metriar mi názorne predviedol ako vložiť lístok do turniketu aby potom s pobavením sledoval ako sa ten lístok snažím vopchať úplne niekde inde. Išlo mi v ten deň... Potom si všimol, že si pozeram zoznam staníc a tak na mňa zapískal a venoval mi taký milý kalendárik s prehľadnou mikroskopickou mapou metra aby som sa ľahšie zorientoval. Našiel som na mapke zastávku Los Héroes, kam som sa chcel dostať a podľa toho som (na prvý raz) určil správny smer na nástupište metra. Cesta trvala asi 20 minút, ktoré som strávil čítaním napínavých reklamných nápisov a upozornení až som sa dostal na miesto určenia. Vystúpil som z metra a mojou prvou úlohou bolo nájsť miesto, odkiaľ odchádzajú busy na letisko, čo budeme potrebovať podvečer. Na jednej strane ulice stálo asi 10 rôznych zastávok a tak som sa radšej opýtal nejakej čakajúcej pani, kde stojí bus na letisko a tá si na pomoc zavolala okoloidúceho pána (asi necestuje na letisko denne) a spoločnými silami napokon prišli na to, ako to s tými busmi je a ukázali rukou na náprotivnú stranu ulice, asi 50 metrov od nás, kde stali dva veľké modré autobusy s obrovským žltým nápisom Aeropuerto. Zdvorilo som sa odporúčal a prebehol som na druhú stranu pokecať s vodičom autobusu, ktorý ma ubezpečil, že to je skutočne to správne miesto odkiaľ sa aj podvečer pôjde na letisko. Potom som sa pustil po Avenida O'Higgins (chilský osloboditeľ) smerom k hlavnému námestiu (môžete si tipnúť ako sa volá...správne, Plaza de Armas). Ulice boli takmer prázdne keďže bola nedeľa skoré dopoludnie a to som si fakt užíval ten pokoj a tie prázdne veľké bulváre európskeho tipu. Cesty boli lemované stromami s jesenným lístim. Bolo chladno ale slnečno a celé mi to pripadalo ako nádherný neskorý októbrový deň.

Dostal som sa k Plaza de la Libertad, neďaleko ktorej sa vynímal pamätník osloboditeľovi San Martínovi, pod ktorým sa s rukami založenými za chrbtom prechádzal policajt v uniforme nápadne pripomínajúcej umelohmotné uniformi našich príslušníkov VB z čias dávno minulých. Aj v tejto krajine majú zjavne obavu z vojenského prevratu pretože pred každou aspoň trochu dôležitou budovou alebo pri pamätníku sa pohyboval nejaký Jimmy nenápadko v policajnej či vojenskej uniforme aby pôsobil odstrašujúco na prípadných galganov, či inú háveď.

Hneď na námestí Slobody (Plaza de la Libertad) stojí Palacio de la Moneda, ktorý býval kedysi koloniálnou mincovňou a teraz slúži prezidentovi republiky ako pracovňa. Z druhej (čelnej) strany paláca, na Plaza de la Constitución, je krásny park so sochami rôznych dôležitých ľudí v histórii Chile. Mne sa konkrétne zapáčila socha bývaleho prezidenta Allendeho a to asi preto, že to je jediné meno, ktoré sa mi okrem Pinocheta spája s Chile... Keď už sme pri Pinochetovi, pravidelne som na ulici stretával mladíkov a dievčiny, ktorí mi pichli do ruky leták s poéziou a vysvetlili mi, že Pinochet im z bezplatného školstva urobil platené a že mojou psou povinnosťou, ako bohatého gringa, je im prispieť na vzdelanie. Joj, moji zlatí, keby ste vedeli, koľko mňa stála moja škola a čo z toho...

Z parku vedie ulica popri justičnom paláci, pred ktorým dvaja uniformovaní olicajti práve čistili žalúdky nejakému filmovému štábu, že točí bez povolenia, až k budove bývalého národného kongresu, kde teraz sídli ministerstvo zahraničných vecí. Škoda, že budova nie je prístupná verejnosti pretože spoza plota vyzerá skutočne úchvatne a nachádza sa vo veľmi príjemnom parčíku. Od tejto, takmer antickej stavby už vidieť kupoly katedrály, ktorá stojí na Plaza de Armas.

Prešiel som ulicou s nečakaným názvom Catedral, na ktorej bolo čosi ako blší trh a konečne som tam objavil pokope viac ľudí ako päť, väčšinou zhromaždených okolo smažiaceho sa mäsa napichnutého na špilkách. Ulica síce pôsobila dosť ponuro ale vyústila na priestranné hlavné námestie s množstvom nikam sa neponáhľajucích ľudí.

Najväčšou dominantou námestia je Catedral Metropolitana, krásna katedrála z 18. storočia (zatiaľ som nevidel v Latinskej Amerike škaredú katedrálu). Bola práve omša, no i tak som sa odvážil dnu a vypočul som si pekné chorály v španielčine a popri tom som obdivoval nádherný interiér katedrály.

Na námestí pred katedrálov bolo množstvo stánkov s knihami a ľudia len tak posedávali na lavičkách a vychutnávali si jesenné slniečko. Na konci námestia sa niekto z tribúny pokúšal hovoriť niečo o vojakoch alebo bolo to na moju španielčinu dosť zložité a nudné aby som tomu venoval pozornosť. Vybral som sa jednou z peších zón do neďalekej štvrte nazvanej Barrio Paris Londres a keď som tam došiel tak som zistil, že názov neklame pretože v tej štvrti to fakt vyzeralo ako keď parížska ulica strieda londýnsku. Zaujímavé domy ako ukradnuté z týchto európskych skvostov.

Z tejto malebnej štvrte som sa hlavnou ulicou dostal popri Národnej knižnici k mimoriadne peknému parku Cerro Santa Lucia. V parku som sa musel zapísať u strážcu do zoznamu ale to skôr zrejme kvôli štatistike a mohol som sa kochať roznymi fontánami, terasami a lesnými cestičkami. Celý park sa nachádza na kopci, na úpätí ktorého je položený veľký kameň, do ktorého je vyrytý text dopisu, v ktorom Pedro de Valdivia (conquistador, ktorý založil Santiago) vykresľuje kráľovi karolovi V. krásu novo získaných území. Z najvyššieho bodu parku je krásný výhľad na celé mesto s horami v pozadí. Miestami to síce pôsobí ako keby ste sa pozerali zhora na Petržalku a v pozadí mali Tatry ale aj tak je to pekné.

Hneď pri parku je stanica metra Santa Lucía, z ktorej som sa bez problémov dostal až na ulicu, neďaleko ktorej sa nachádza náš hotel. Tam som chvíľu blúdil pretože som si už od rána nepamätal kadiaľ som šiel ale nakoniec som trafil úspešne až na našu izbu. Nasledovalo naše obľúbené balenie a cesta metrom a busom na Aeropuerto Internacional Arturo Merino Benítez kde sme sa v pokoji a mieri čakali na lietadlo spoločnosti LAN do Rio de Janeiro. Let mal meškanie až nakoniec ohlásili, že linka je preplnená a hľadajú sa dobrovoľníci, ktorí by odstúpili z letu (za patričné odstupné). Keďže sa jedná o celkom dobrý business, hneď sa k pultu vrhlo asi tucet záujemcov a tak sa dosť rýchlo podarilo zredukovať počet cestujúcich na také číslo aby nikto v lietadle nemusel stáť :). Po nástupe do lietadla sme pochopili, že linka bola preplnená pretože neprišiel stroj, ktorým by sa takáto diaľková linka mala robiť ale menšie regionálne lietadlo. Buď ako buď, celkom sme sa už do toho Ria tešili takže nám bolo vcelku jedno, či ideme na ťave alebo ako, hlavne že ideme. Linka mala medzipristátie v Sao Paulo kde nabehli tety upratovačky s turbo hubicami a rýchlo vyčistili interiér stroja aby sa tam vzápätí nahrnuli ďalší cestujúci, ktorí tam do piatich minút aj tak urobili bordel. Už len hodina a konečne zosadneme v nočnom Riu...